Cyklopríbehy - predstavujeme partnerov cyklistiky

ZŠ Veľký Šariš

Ak sa mám zamyslieť nad tým, čo pre mňa znamená cyklistika, musím zájsť do ďalekej minulosti. Od malička som sedela na bicykli ako mnoho ďalších detí z našej ulice. Trávili sme na nich veľa času, presúvali sa z miesta na miesto a bolo prirodzené, že sme boli na nich každý deň. Keď som skončila vysokú školu, medzi vecami, ktoré som si kúpila z prvých výplat, bol „poriadny bicykel“. Na ňom som potom dochádzala do svojej prvej práce v CZŠ Sabinov. Nebolo to vtedy zvláštne, pretože nás tam takto chodilo pár kolegov.

Po nejakom čase som začala pracovať ako učiteľka v ZŠ vo Veľkom Šariši. Keďže bicykle boli a aj sú súčasťou našej rodiny (pričom 2 naše deti sa venovali cestnej cyklistike a pretekali za ŠK Velodrom Prešov), pripadalo mi úplne normálne, keď mi v roku 2015 od našej p. riaditeľky prišiel mail ohľadom 0. ročníka kampane „Do školy na bicykli“. Vôbec som nezaváhala. Vzala som si to na starosť, a odvtedy je to moja srdcovka. Samozrejme, že to zo začiatku nebolo ľahké. Veď pred školou vtedy parkovalo pár bicyklov zamestnancov školy. Žiadny žiak nechodil do školy na bicykli ani na kolobežke. Bola to pre mňa veľká výzva, do ktorej som sa s nadšením pustila.

Mesto je pomerne rozľahlé a je prirodzené, že ak dochádzate na bicykli, ste v škole oveľa skôr. Rýchlejšie sa dalo prísť iba s rodičmi na aute, a to sa mi až tak nepáčilo. A to najmä vtedy, ak počasie bolo naozaj krásne a priam ideálne na bicykel. Pustili sme sa teda so žiakmi do kampane: plagáty na všetkých dverách do budovy, veľký panel vo vestibule školy, rozhlasové okienka pred kampaňou a počas nej takmer každý deň, rozdávanie kartičiek Petra Sagana, značenie si, kto prišiel na bicykli, kolobežke, dokonca aj na kolieskových korčuliach, vyhlasovanie najaktívnejších tried (v jednotlivé dni, aj celého kampaňového obdobia – niekedy týždeň, ale aj dva týždne), oznámenia v slovníkoch pre rodičov, info na Edupage o tom, čo sa v škole deje, prosby o lajkovanie, články na stránke školy, na fb školy, ale aj v miestnom mesačníku vo Veľkošarišane a mnoho ďalších aktivít.

            Pomaly ale isto sme sa rozbiehali. Z 0 sme skočili hneď na 50 bicyklov na školskom dvore. Každý deň to bolo lepšie a lepšie. Deti sa chytili a po každom hlásení v rozhlase o čísle mi hovorili, že zdoláme aj ďalšie výzvy. Jedným slovom, „CHCELI“, a to bolo podstatné. Pomáhali mi žiaci z mojej triedy (vtedy boli asi v treťom ročníku), rozdávali ráno na betónovej ploche zelené karty Petra Sagana, pomáhali mi pri evidencii, pri štatistikách, hlásili do rozhlasových okienok…. Boli to moji „pomocníci“. Práve títo žiaci sa v ďalších rokoch stali najaktívnejšími a takmer pravidelne viedli aj ako trieda v dochádzaní do školy na bicykloch. Žiakov sme motivovali zelenými kartičkami, ktoré mohli použiť na ospravedlnenie od domácej úlohy a zabudnutej pomôcky. Päť zelených kartičiek si mohli vymeniť za červenú, ktorá ich „oslobodila“ od zlej známky.

Boli sme úspešní vo viacerých ročníkoch súťaže „Do školy na bicykli“, pretože sa nám podarilo maximálne zmotivovať žiakov aj rodičov, ktorí nám fandili a lajkovali nám naše príspevky na fb. Ceny, ktoré sme dostali, opäť motivovali žiakov k ešte väčšej aktivite. Robili sme súťaže v rýchlosti (na bežeckom okruhu v areáli školy) aj v zručnosti pre žiakov v ŠKD, ale aj počas hodín telesnej výchovy. Žiaci mali aktivity na paneli vo vestibule školy, súťažné kvízy, do ktorých sa mohli zapájať a vyhrať ceny. V rámci krúžku sme mali krátke cyklovychádzky po cyklochodníku smerom do Prešova aj Sabinova, a veľa ďalších menších aktivít, na ktoré som už možno aj počas celého trvania kampane pozabudla.

Úspechy sa dostavili, niektoré hneď, niektoré postupne. Deti začali pravidelne chodiť do školy na bicykloch, a to bolo najpodstatnejšie. O tom, že sa to dá, svedčilo aj to, že sa o nás písalo, a video so zaparkovanými bicyklami sa dostalo aj na internetovú stránku denníka Nový čas. Prezentovala som naše úspechy na propagačnej akcii PechaKucha Night Prešov vol. 21 v Prešove, kde sme sa stretli viacerí, ktorí sme sa touto problematikou zaoberali vo viacerých sférach. V júni 2021 som mala možnosť prezentovať našu prácu na webinári, ktorý organizovala CYKLOKOALÍCIA, v októbri 2023 na konferencii PSK „S PARTI PO CYKLO KRAJI“. Aj tento môj príspevok má byť motiváciou pre Vás všetkých, že deti sa naozaj dajú dostať na bicykle a kolobežky.

Som veľmi rada, že sa deti naučili bežne dochádzať do školy na bicykloch a kolobežkách aj mimo kampaní, ako sú Do školy na bicykli či Európsky týždeň mobility. Najprv však bolo potrebné žiakov motivovať a ich rodičov presvedčiť, že do školy sa dá dochádzať na bicykloch, a že je to prospešné nielen pre deti, ale aj pre zníženie dopravy v okolí školy.

Mojím plánom do budúcnosti je určite sa naďalej aktívne zapájať do jednotlivých kampaní a snažiť sa, aby „cyklistický duch“ v deťoch pretrval až do ich dospelosti.

A čo je mojou snahou v blízkej budúcnosti? Aby sa vyriešila pomerne nebezpečná situácia na našej Školskej ulici vo Veľkom Šariši, aby sa rodičia nemuseli báť, že sa ich dieťa dostane do kolízie s autom. A možno ešte, aby sme mali viac stojanov a hlavne, aby tie stojany boli aj s prístreškom, nech nám neprší na naše „tátoše“. Pevne veríme, že sa nám to raz podarí, možno aj s pomocou práve Vás, ktorí to čítate a viete nám pomôcť.

A ako vidím svet v súvislosti s cyklistikou tak o 30 rokov? Nebude to ľahký oriešok. Všetko závisí od toho, akú generáciu vychováme v rodinách a školách, a aké podmienky pripravíme pre bicykle a kolobežky v cestnej infraštruktúre.

V každej rozprávke by malo víťaziť dobro nad zlom. Preto aj tento náš cyklistický príbeh by mal skončiť asi takto: „…… a v našej krajine bolo postavených veľa bezpečných cyklochodníkov a deti a dospelí sa do školy a do práce vozili na svojich dvojkolesových tátošoch.“ Či sa nám to podarí, je len čiastočne v našich rukách, ale musíme sa o to snažiť. Tak poďme spolu do toho!

                 Mgr. Mária Očipová (ZŠ Veľký Šariš)